Ako ďalej zdôraznil vladyka, stojíme v chráme, ale náš duchovný pohľad je upretý na mesto Jeruzalem, v ktorom zástupy ľudí vítajú Kráľa slávy. „Mnohí prestierajú na cestu svoje odevy, iní hádžu pred Neho odrezané ratolesti (Mk 11, 8). Pre starších, veľkňazov a zákonníkov židovského národa je však synom neprávosti, ktorého nenávidia – a nič nezmení ich rozhodnutie nechať Ho zavraždiť. Všetko to vedia, a On – On to nevie? Vie – a vedome kráča v ústrety nebezpečenstvu – lebo prišla Jeho hodina. Keby Moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, Moji služobníci by za mňa bojovali, aby som nebol vydaný" (Jn 18, 36) – toto povie neskôr Christos Pilátovi. On nie je nejaká idea, symbol, slávna minulosť či veľkolepá budúcnosť židovského národa – On je Ten, kto je živý a oživuje srdce každého človeka. A čím je preplnené srdce, o tom hovoria ústa (Lk 6, 45): „Hosanna Synovi Dávidovmu! Požehnaný, čo prichádza v mene Pánovom. Hosanna na výsostiach!" (Mt 21, 9). On neopúšťa dokonca ani tých, čo od Neho očakávajú len pozemské víťazstvo. Preleje Svoju krv za ľud, ktorý sa od Neho nakoniec odvráti," uviedol vladyka.
Podľa jeho slov sa natíska otázka: Koľko rúk z tých, čo sú dnes zodvihnuté na pozdrav, Ho o niekoľko dní udrie? Koľko rúk z tých, čo dnes hádžu kvety, hodí do Neho o pár dní kameň? Koľko dnešných výkrikov radosti sa onedlho zmení na volanie, čo bude žiadať Jeho smrť?
„Napriek blížiacej sa smrti Christos sa pri Tajomnej večeri modlí: „Otče, chcem, aby tí, ktorých si Mi dal, boli so Mnou tam, kde som Ja" (Jn 17, 24). Znamená táto jeho modlitba, že svedkovia Jeho dnešnej slávy sa zajtra stanú mučeníkmi? Ako chceš všade nasledovať Baránka, pýta sa svätý Dmitrij Rostovský, ak sám nie si baránok? A tak svoj Strastný týždeň prežíva i Christova Cirkev a vlastný Strastný týždeň čaká v osobnom živote i každého z nás. Cesta Evanjelia – kráľovská cesta, vyskúšaná mnohými pokoleniami kresťanov, ktoré ju posvätili svojimi životmi, je cesta, po ktorej sa dnes odvažujeme kráčať my. Táto cesta nevedie cez samoľúbu spokojnosť so sebou, pohodlie a prispôsobivosť, nie je obsypaná kvetmi – či skôr, celá je obsypaná kvetmi, tak, ako dnešná Christova cesta. Sú to kvety s tŕňmi, ktoré ako klince môžu prebodnúť dlane a nohy. Sú to kvety raja, čo kvitnú úsvite „dňa, ktorý stvoril Pán" (Ž 117, 24)," dodal v kázni vladyka.
Vyjadril presvedčenie, že skutočný život človeka znamená byť s Christom všade, kamkoľvek ide, lebo kde je On, tam je i Kráľovstvo. „Veď On dnes vstupuje do Jeruzalema, aby z nás spravil „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo (1 Pt 2, 9). Preto staňme sa ľudom tých, čo sú chudobní duchom, ale čistého srdca. Staňme sa národom milosrdenstva a tvorcami pokoja. Staňme sa prenasledovanými pre spravodlivosť, ale už teraz oslávenými Božími deťmi a dedičmi Jeho Kráľovstva! Nech nás sprevádzajú láska Boha Otca, blahodať Jeho Syna a dary Svätého Ducha po všetky dni nášho života!," zakončil vladyka.
V závere sv. liturgie vykonal tradičné posvätenie vŕbových vetvičiek – ratolestí.
Copyright © 2014 Prešovská Pravoslávna Eparchia